„Must be“ alebo „Nice to have“ ?

Autor: Jaroslav Strharsky | 24.8.2012 o 0:10 | Karma článku: 7,90 | Prečítané:  876x

Je zaujímavé, čo všetko dnes okolo seba považujeme v materiálnej oblasti a služieb za samozrejmosť. Je normálne, že máme čo jesť, do čo sa obliekať, máme kde bývať a dokonca väčšina z nás má aj čas a prostriedky na kultúru, cestovanie či záľuby. Taktiež je normálne, že sme obklopený mnohými spotrebnými vecami, ktoré nám uľahčujú život. To všetko je dnes úplne bežné a u mladých ľudí pri vstupe do života očakávané. A nielen očakávané ale dokonca požadované. Veď máme predsa právo na rovnaký životný štýl ako má sused, máme právo na veci, na ktoré sme si zarobili, máme právo na výdobytky modernej techniky či nákladnú lekársku starostlivosť. Áno máme na to právo, to musíme mať. Bez toho by náš život nebol plnohodnotný. Také je krédo dnešných dní.

Nešťastný grék. Skutočne sú na tom až tak zle ?Nešťastný grék. Skutočne sú na tom až tak zle ?Jaroslav Strharský

Pritom len pred 1-2 generáciami sme za normálne považovali niečo úplne iné, v zásade po materiálnej stránke podstatne menej náročné. Samozrejme aj vtedy ľudia považovali za normálne že majú čo jesť a majú kde bývať. Ale aký obrovský to rozdiel, oproti súčasnosti.

Aká skutočnosť určuje, čo v oblasti materiálneho zabezpečenia považujeme za normálne a čo už nie ? Je to technický rozvoj, finančné zabezpečenie či vzdelanie ?

Asi to bude kombinácia všetkého dohromady. Výsledkom toho je definícia normálnej a očakávanej životnej úrovne.

Zaujímavé je, že napriek vysokej životnej úrovni, stále má veľká skupina ľudí pocit, že to nie je dostatočné. Že máme právo na viac.

Je to skutočne tak ?

Prečo si myslíme, že máme nárok na viac ?

Veď schopnosť človeka odviesť nejakú prácu sa za posledné desaťročia veľmi nezmenila. Za rovnakú prácu, by sme teda mali dostávať rovnakú plácu. A dokonca by nám to malo stačiť. No mi reálne dostávame viac. Prečo ?

V zásade je to spôsobené vyššou výkonnosťou výroby, ekonomiky a celkovej produktivity práce.  To všetko umožnilo širšiemu okruhu ľudí dostať sa k vyššej životnej úrovni.

Ale je táto životná úroveň našim nárokom, ktorý nám spoločnosť musí dať ? Nie je to len príjemný nadštandard ?

Nadštandard, ktorý by sme si mali vážiť, vedieť ho rozumne využívať a zvažovať aká je ešte jeho primeraná a pre nás prospešná miera ?

Kde je hranica životnej úrovne ? A exituje vôbec ?

Asi každý, kto sa nad tým zamyslí, príde na to, že neustály rast životnej úrovne nie je možný.

Odpovede na vyššie položené otázky je podľa mňa možné nájsť v minulosti.

História pozná veľmi veľa zvratov a udalostí, kde dochádzalo najskôr k rastu a potom k poklesu životnej úrovne. Dochádzalo k tomu pri (alebo za účasti ?) náhlych spoločenských udalostí (revolúcie, povstania, vojny), epidémií alebo prírodných katastrof.

Tak ako  v minulosti, je možné tieto zvraty očakávať aj v budúcnosti. Nie je dôvod domnievať sa, že to bude inak. Nezabráni nám v tom ani naša horúčkovitá podnikavosť a prispôsobivosť a ani technologický rozvoj (ktorý bohužiaľ považujeme častokrát za samospasiteľný všeliek riešenia nami nahromadených problémov).

V súčasnosti je naša životná úroveň (či si to pripúšťame alebo nie) najvyššia, v celej nám známej histórii ľudstva. Nikdy v týchto končinách nemali ľudia tak vysokú životnú úroveň. Znamená to, že sme na vrchole a očakáva nás bod zvratu ?

Ak áno, kedy k tomu dôjde ? Ako rýchlo ? Ako sa to bude prejavovať ?

Myslím, že tieto otázky si už položil nejeden z nás, a to ako dôsledok strachu o budúcnosť našu alebo našich blízkych. Ide o normálny jav, ktorý súvisí s naším vlastníctvom vecí. Čím viac vecí máme, tým viac máme obavy, že o ne prídeme.

Čo s tým môžeme urobiť ?

Podľa mňa prvým a základným krokom je uvedomenie si skutočnosti, že zmena životnej úrovne je cyklická t.j. nie je možné vyhnúť sa jej.

To čo ale možné je, je počítať s takouto zmenou.

Počítať s tým v bežnom živote prijímaním drobných individuálnych  zásad, ako je nezadlžovať sa nad rámec svojich možností, nepreháňať to s pohodlím, udržiavať si telesnú a duševnú  kondíciu, celoživotne sa vzdelávať a pod. Proste byť pripraveným a počítať s tým, že nie každý deň bude svietiť slnko.

Uvedomenie si skutočnosti, že kedykoľvek môže dosť k zmene našej životnej úrovne, má okrem možnosti prispôsobiť svoj život tomuto faktu, aj iný pozitívny dopad.

Konkrétne by nám to mohlo pomôcť v tom, aby sme si viac vedeli vážiť a zároveň vychutnať si súčasnosť. V konečnom dôsledku by nám to mohlo a malo zvýšiť aj životný optimizmus, ktorý podľa mňa v našej spoločnosti chýba ako soľ (ak sa pozerám okolo seba, až veľmi veľa ľudí dokáže byť aj za ideálnych podmienok nešťastných - to bohužiaľ asi nikdy nepochopím, prečo je to tak).

Nemali by sme pritom zabúdať ešte na jednu vec. A to, že naša životná úroveň sa nezrodila len tak. Predchádzal tomu dlhočizný vývoj a v podstate sa o ňu zaslúžili naši predkovia. A tí ani zďaleka nemali možnosť užívať si radosti života, tak ako ich máme mi. A preto máme, voči nim morálnu povinnosť byť šťastnými.

A tak nehľadajme dôvody, prečo byť nespokojný. Hľadajme radšej spôsoby ako využiť súčasnú životnú pre skvalitnenie nášho života, s prihliadnutím na to, aby to nebolo na úkor iných ľudí a na úkor našich potomkov. Verím, že nám to pomôže byť šťastnejšími :o)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?